1968
Drevo, Šindeľ

Nedeľná ozvena

Andrej Rudavsky

Andrej Rudavský v 60. rokoch experimentoval s drevom, kameňom, kovom aj šindľom a pracoval s asamblážou a výraznými zásahmi do hmoty. Zaujímala ho štruktúra materiálu a jeho výraz. Postupne sa v jeho dielach ustálili vertikálne, sústredené formy – kaplnky, hlavy či stély. Nadväzujú na krajinu a tradičné stavby, no premieňajú ich na jednoduché, koncentrované tvary s moderným výrazom.

Kontext

Rudavského inšpirácia na Nedeľnú ozvenu vychádza z konkrétnej krajiny východného Slovenska a Spiša, kde sa počas sochárskych sympózií vo Vyšných Ružbachoch intenzívne vracal k tradičnej ľudovej architektúre. Myšlienka použiť šindeľ v soche vznikla ako vedomý pokus preniesť tvar a rytmus ľudovej architektúry priamo do sochy.

Inšpirácia a ideový základ

Použitie šindľa znamenalo v jeho tvorbe výraznú zmenu. Zo stavebného materiálu sa stal nositeľ tvaru a významu. V roku 1968, v období politického uvoľnenia, vznikla séria tzv. šindľových chrámo-sôch. Najvýraznejším príkladom je práve táto stometrová šindľová socha Nedeľná ozvena, ktorá dôsledne pracuje s vrstvením a vertikálnou gradáciou hmoty, podobne ako drevené kostolíky.

V slovenskom sochárstve 60. rokov bol Rudavský v podstate jediný, kto systematicky pracoval so šindľom ako hlavným sochárskym materiálom. Šindeľ v jeho podaní nie je len materiálom, ale aj nositeľom času. Vrstvenie drevených latiek reaguje na svetlo a tieň a mení sa podľa pohybu diváka. Povrch sochy si zachováva remeselný charakter a priznáva svoju konštrukciu, čím sa dielo pohybuje na hranici medzi architektúrou a sochou.

Materiál a technika

Kaplnka sa nestáva iba motívom ľudovej architektúry, ale postupne nadobúda charakter ženskej postavy. Vertikálne členená forma, rozšírená spodná časť pripomínajúca sukňu a zúžené zakončenie vytvárajú siluetu, ktorá evokuje stojacu ženskú postavu – nie doslovne, ale ako symbolické priblíženie architektúry k telu. Tak ako kaplnka chráni posvätný priestor, ženská forma tu nesie význam materstva, opory a kontinuity.