1993
Drevo, Šindeľ, Kov

Slncový voz

Andrej Rudavsky

Slncový voz patrí k monumentálnym realizáciám 90. rokov, v ktorých sa Andrej Rudavský vracia k archetypálnym symbolom a mytologickým obrazom. Dielo nepôsobí ako realistické zobrazenie voza, ale ako znak pohybu, energie a svetla. Má charakter stroja, archaického objektu či „kaplnky, ktorá sa dala na pochod“. Objekt bol pôvodne realizovaný v kombinácii dreva a kovu.

Kontext

Po prenose sa šindľová časť diela postupne rozpadla a zachovali sa už len jeho kovové bočné segmenty. Objekt dnes existuje iba v jej fragmentoch, ktorá dokumentuje jeho pôvodnú konštrukciu. Aj tento osud je však symbolický: podobne ako mnohé Rudavského diela, aj Slncový voz niesol v sebe vedomie času, premeny a pominuteľnosti materiálu.

Andrej Rudavský – Slncový voz, 1993 (zdroj: © Slovenská národná galéria)

Dielo vychádza z archetypu slnečného voza – motívu spojeného s pohybom slnka a kolobehom času. Nejde však o ilustráciu konkrétneho mýtu, ale o všeobecný obraz svetla a energie. V texte od M. Kvasničku sa spomína, že dielo mohlo evokovať slnečný mýtus, Noemovu archu či trójskeho koňa – teda objekty, ktoré sú zároveň dopravným prostriedkom aj symbolom prechodu, záchrany alebo osudu.

Centrálne koleso nesie rozložitú hmotu pripomínajúcu šindľovú zvonicu. Spája sa tu slnečný princíp s motívom ľudovej architektúry, ktorý je pre Rudavského tvorbu charakteristický. Objekt pôsobí ako kultový znak – mechanický aj symbolický zároveň.