1968
Drevo, Šindeľ, Kov

Kyvadlová plastika

Andrej Rudavsky

Andrej Rudavský v 60. rokoch experimentoval s drevom, kameňom, kovom aj šindľom a pracoval s asamblážou a výraznými zásahmi do hmoty. Zaujímala ho štruktúra materiálu a jeho výraz. Postupne sa v jeho dielach ustálili vertikálne, sústredené formy – kaplnky, hlavy či stély. Nadväzujú na krajinu a tradičné stavby, no premieňajú ich na jednoduché, koncentrované tvary s moderným výrazom.

Kontext

Kyvadlová plastika vznikla koncom 60. rokov v období, keď sa Andrej Rudavský intenzívne zaoberal šindľom a tvarmi vychádzajúcimi z ľudovej architektúry. Plastika vychádza z architektúry ľudových striech a vstupných brán do gazdovských dvorov. Rudavský však tento architektonický základ premieňa na samostatný znak.

Dôležitý bol princíp pohybu: celý ‘mechanizmus’ dreva aj so sadeným nerezovým klinom bol na spôsob spiežovca zavesený na kovovej konštrukcii a umožňoval slnečnú znakovú časť sochárskeho objektu rozhojdať rukami i vetrom… Takto nezvyčajne sa aj na ľudový tvarový substrát nanieslo nové znakové tvaroslovie, navyše s presahom k dobovo aktuálnemu kinetizmu.

Inšpirácia a ideový základ

Použitie šindľa znamenalo v jeho tvorbe výraznú zmenu. Zo stavebného materiálu sa stal nositeľ tvaru a významu. V roku 1968, v období politického uvoľnenia, vznikla séria tzv. šindľových chrámo-sôch. V slovenskom sochárstve 60. rokov bol Rudavský v podstate jediný, kto systematicky pracoval so šindľom ako hlavným sochárskym materiálom.

Charakteristické je vrstvenie drevených prvkov a priznaná technická skladba, ktorá zdôrazňuje mechanický princíp kyvadla. Kovový prvok stabilizuje konštrukciu a zároveň vytvára napätie medzi ťažkosťou materiálu a pohybom. Kyvadlová plastika tak stojí na rozhraní architektúry, znaku a pohybu – spája tradíciu s experimentom charakteristickým pre druhú polovicu 60. rokov.