Mikuláš Galanda – Matka (zdroj: Web umenia)

Skupina
Mikuláša Galandu

Andrej Rudavský, Andrej Barčík, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Anton Čutek, Ivan Štubňa, Pavol Tóth

Galandovci – skupina moderných slovenských umelcov

Galandovci je označenie pre skupinu slovenských výtvarných umelcov, ktorí nadviazali na umelecký odkaz Mikuláša Galandu a rozvíjali moderné výtvarné myslenie na Slovensku v druhej polovici 20. storočia. Nezjednocoval ich jeden štýl ani technika. Každý z autorov si vytváral vlastný výtvarný jazyk, no spájalo ich presvedčenie, že moderné umenie má vychádzať z autentickej skúsenosti.

Vznik skupiny treba vnímať aj v dobových podmienkach. V polovici 50. rokov mali mladí autori len obmedzené možnosti vystavovať a verejne vstupovať do umeleckého priestoru. No po politickom uvoľnení v roku 1956 sa situácia začala meniť, a v januári 1957 sa v Bratislave uskutočnila Výstava mladej generácie, na ktorej vystavovalo približne 70 mladých výtvarníkov. Výstava sústredila mladú generáciu a vyvolala diskusiu o ďalšom vývoji umenia. Z tohto prostredia krátko nato vznikla Skupina Mikuláša Galandu.

V roku 1957 sa v Žiline uskutočnila prvá výstava už pod názvom Skupina Mikuláša Galandu. Výstava bola následne v januári 1958 reprízovaná v Bratislave, kde vyvolala výrazný ohlas. Tým sa skupina etablovala ako samostatné generačné zoskupenie. Postupne sa vytvorilo užšie jadro umelcov, medzi ktorými sa najčastejšie spomínajú Andrej Barčík, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ivan Štubňa, Anton Čutek, Andrej Rudavský a Pavol Tóth.

Vo svojom umeleckom smerovaní nadväzovali na slovenskú modernu – na Galandu, Fullu, Bazovského a Majerníka. Smerovali k sústredenému a zjednodušenému tvaru, zodpovedajúcemu svojej dobe. Slovenskosť chápali ako vnútorný princíp a kultúrny postoj, nie ako folklórny motív; tradícia sa u nich premieňa na súčasný výtvarný jazyk.

Kto boli Galandovci?

Mikuláš Galanda – duchovný iniciátor

Mikuláš Galanda (1895 – 1938) patrí medzi zakladateľov slovenskej výtvarnej moderny. Spolu s Ľudovítom Fullom položil základy moderného výtvarného jazyka na Slovensku. Presadzoval slobodu tvorby, dôraz na formu a vedomé hľadanie nových výrazových prostriedkov. Slovenský prvok vnímal ako duchovnú a kultúrnu hodnotu, nie ako povrchový ornament. Po jeho smrti v roku 1938 nadviazala na jeho odkaz generácia umelcov, ktorí sa neskôr označovali ako Galandovci.

„Moderné umenie nie je otázkou vonkajšej
formy, ale vnútorného prežívania. Nejde o napodobenie skutočnosti, ale o jej
pretvorenie v duchovnú hodnotu. Umelecké
dielo musí byť výrazom osobnosti, inak je iba remeslom.“

Význam pre slovenské umenie

Galandovci udržali kontinuitu slovenskej moderny v čase, keď bola pod silným ideologickým tlakom a verejný priestor sa pre moderné výtvarné postoje otváral len obmedzene. Ich generačné vystúpenie patrí k dôležitým momentom, ktoré rozšírili možnosti moderného výrazu na Slovensku a potvrdili, že moderné umenie môže vyrastať z vlastnej kultúrnej skúsenosti a zároveň zostať otvorené širšiemu európskemu kontextu.

Pohľad na ich tvorbu sa v priebehu desaťročí menil. Spočiatku boli vnímaní ako nositelia experimentu a avantgardného impulzu, v neskoršom období sa ich tvorba častejšie interpretovala v súvislosti s tradíciou slovenskej moderny. Návrat k dobovým prameňom však ukazuje, že ich podstatou nebol uzavretý štýl, ale trvalosť moderného postoja.

Represie a zákaz pôsobenia (1972)

V roku 1972 sa členovia Skupiny Mikuláša Galandu stali terčom ostrej ideologickej kritiky v oficiálnej publikácii “Za socialistické umenie” a následne boli vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Ich tvorba bola kritizovaná ako formalistická a hodnotená ako nesúladná s dobovou predstavou o socialistickom umení. Tento zásah neznamenal len administratívne obmedzenie, ale snahu potlačiť moderné výtvarné smerovanie, ktoré skupina predstavovala.

Vylúčenie zo zväzu znamenalo zákaz vystavovania, obmedzenie publikačných možností aj stratu prístupu k verejným zákazkám. Mnohí autori nemohli pedagogicky pôsobiť a ocitli sa mimo oficiálneho kultúrneho života. V niektorých prípadoch dochádzalo aj k zásahom do už realizovaných diel – plastiky boli demontované, poškodzované, plánované realizácie rušené a niektoré diela boli aj násilne deštruované.

Tento zásah znamenal koniec spoločného verejného pôsobenia Skupiny Mikuláša Galandu. Jednotliví autori však pokračovali v tvorbe, často v ústraní ateliérov a bez možnosti širšej prezentácie. Plného uznania sa viacerí z nich dočkali až po roku 1989, keď sa ich diela mohli opäť slobodne predstaviť verejnosti a zaujať svoje miesto v dejinách slovenského moderného umenia.

© Rudavskys Magic Garden 2026