Tieto slová Mikuláša Galandu a Ľudovíta Fullu z ich Súkromných listov (1930) sú fragmentom manifestu modernej slovenskej výtvarnej kultúry. Ich chápanie tvorby ako prirodzeného, hravého procesu vyrastajúceho z osobného umeleckého presvedčenia sa stalo východiskom pre generáciu autorov, ktorá na nich nadviazala. Skupina Galandovcov, ako ju dnes poznáme, reprezentovala nebojácny hlas a autentický postoj v prostredí, ktoré ju systematicky obmedzovalo – normalizovalo. 

Jej členovia, vrátane Andreja Rudavského, sa od 70. rokov ocitli na zozname nepohodlných výtvarníkov pre socialistickú ideológiu. Napriek tomu – alebo práve preto – si zachovali vlastný, rozpoznateľný jazyk, imagináciu a duchovný rozmer tvorby. Spájala ich potreba hľadať formy, ktoré neboli diktované zvonka, ale vyrastali z osobnej skúsenosti, pamäti a vzťahu ku konkrétnemu miestu.

Andrej Rudavský vo svojich „kapličkách“ zobrazoval človeka ako chrám. Symbolicky tak zanechal silný odkaz o tom, že kultivovať slobodu sa dá zvnútra, bez ohľadu na vonkajšie podmienky. Záhrada v Podunajských Biskupiciach sa stala prirodzeným rozšírením tohto myslenia – miestom, kde sa prelína tvorba, experiment, priateľské stretnutia, aj názorové výmeny.

To, čo zostáva, nie je len súbor diel významných slovenských autorov darovaných pri príležitosti jubilejných osláv ich priateľa. Je to stopa – dôkaz o širokej komunite a sieti vzťahov, ktoré dokážu pretrvať aj v krehkých podmienkach. Základom takých diel nemusí byť bronz ani kameň, ale zdieľaná skúsenosť, kontinuita a vnútorná sloboda. Pred vami sa tak otvára priestor, ktorý nie je len výstavou, ale otvoreným poľom – situáciou, medzigeneračnou výmenou. Vstupenkou do záhrady, kde to, čo zostáva, môže byť zároveň tým, z čoho sa znova začne.